Vo vrecku bzučiaci mobil a pančuchy, ktoré sa mi neviem prečo chceli v ten deň zošuchnúť až ku kolenám, som jej obálku podala bez zvyčajných vtipných poznámok. Keď sa toto kolo nosenia obálok opakovala ešte niekoľkokrát, moja kolegyňa si nemohla odpustiť pár uštipačných poznámok... inak by jej asi bok vytrhlo – to by na to povedala moja babka J
„Čo si zdutá ako koza?“ ťahavým ironickým tónom zaznelo za mnou, keď som odchádzala. No ešte si rýpni, ešte raz ... a poviem ti, pomyslela som si. „Ale nič, všetko v pohode, mám toho veľa,“ zahovorila som. To však pre ňu nebola dostačujúca odpoveď. Keď prechádzala popri mojej kancelárie, vošla dnu a pýta sa: „Čo ti včely uleteli? Čo si taká bez života? Haha?!“ V rýchlosti som sa snažila zanalyzovať, o čo tej žene ide. Bolo viac ako zrejmé, že v ten deň netúžim po obšírnejšej konverzácii, ako je nutné. Ja som sa jej snažila slušne - vysvetliť, že sa so mnou nedeje nič, čo by ju malo trápiť, no ona sa to rozhodla ignorovať.
Keď sa ale ku mne priblížila a chcela ma s rehotom poštípať po lícach, nevydržala som. (Neznášam, keď sa niekto bez môjho dovolenia chce dotknúť mojej tváre – pozostatok stresu z detstva – keď mi teta tak rada štípala líca) Prudko som odstrčila stoličku a s jasným: „Prosím ťa, dnes nemám náladu na tie tvoje srandičky!“ som vypochodovala z kancelárie. Ostala stáť ako obarená.
Každý deň je zo mňa iná žena
Ako spieva jedna „slávna“ speváčka. Naozaj je to pravda. Že - „ja doma“ a „ja mimo domu“ sme často ako dve odlišné bytosti. „Ja doma“ chodí v teplákoch a rozťahanom tričku, ráno po prebudení trochu vrčiaci a ticho vyhľadávajúci tvor, keď však prekročím prah bytu, nastupuje „ja mimo domu“ s (takmer) vždy optimistickou náladou. K zovňajšku prispôsobujem aj svoje správanie – som usmievavá, vždy ochotná a pripravená pomôcť všetkých, všade, so všetkým.
A takúto ma poznajú moji kolegovia a ľudia, s ktorými sa nestretávam vo voľnom čase. Vždy usmiata, ochotná prerušiť prácu, keď príde kolega s problém s PC alebo sa iba vyžalovať.
Problém nastáva vo chvíli, keď nie som ochotná počúvať niekoho milenecké prehrešky, problémy s deťmi alebo ponosy na to, že sa dotyčnej celý deň zarezávajú gaťky medzi polky. Vtedy kolegyňa spozornie, že niečo nie je v poriadku (a nie je to tými gaťkami!). Nie so mnou, ale s mojím správaním, že takto sa ja predsa správať nemôžem, takto si to ona predsa nepredstavuje. Odrazu nezapadám do jej predstáv o tom, aká by som mala byť.
Každý sme iný
Často, a robím to aj ja, si ľudí škatuľkujeme. Súdime ich podľa zovňajšku, názoru na istú tému, oblečenia, správania. Hovoríme tomu prvý dojem. Áno, je dôležitý, ale často veľmi nesprávny. Ak je napríklad žena ako manažérka prísna, úsečná, úsmev na jej tvári uvidíte niekoľkokrát ročne a aj to si nie ste istí, či ste videli správne, vždy dokonale upravená a schopná poradiť si v akejkoľvek situácii, myslíme si, že je ako človek nedostupná, nudná, bez záujmov, či iných ako pracovných cieľov. Toto je predsudok a tzv. zaradenie si niekoho do škatuľky s názvom „cieľavedomá a chladná žena“.
Ak ale táto žena šéfka príde ráno do kancelárie a k tradičnému pozdravu prinesie kolegyniam krabicu s chlebíčkami, navyše je oblečená v džínsoch a na nohách pohodlné mokasíny, vlasy rozpustené a v ušiach hravé lienkové náušnice, vyskočí z vašej škatule názorov ako klaun na pružine.
V takejto situácii ju začnete viac vnímať ako ženu, niečiu kamarátku, susedu, nie iba ako šéfku. Uvedomíte si, že má možno rodinu, psa, kvôli ktorému ráno vstáva o 5-tej, že aj ona má svoje dobré a menej dobré dni, nezáležiac na tom, koľko úloh a povinností ju čaká v práci. Vtedy pochopíte, že vaša škatuľka je len vaše videnie danej osoby, ako ju poznáte vy, nie aká je v skutočnosti.
Späť na začiatok
Aj ja som v škatuľke, na ktorú si kolegyňa napísala moje meno. A podľa jej škatuľky nemám nárok byť mrzutá, unavená, bez nálady, nesústredená, netrpezlivá poslúchať ponosy iných, či nemožná, keď mám „deň blbec“.
Lenže ja nie som ten typ človeka, ktorý sa pretvaruje a je vždy stopercentný. Nikdy som sa do tejto pózy nestavala a ani nebudem. Som za to vyjadrovať svoje pocity, aj pozitívne, aj negatívne. Nepotláčať v sebe zlosť, ale povedať na rovinu, že je toho na mňa veľa a potrebujem prestávku a oddych. Nebyť milá ku každému, pretože nie všetci si to zaslúžia. Mám právo mať zlý deň a nie vždy sa usmievať. Pretože ak je úsmev falošný a predstieraný, je to vidieť.
Som človek, nie robot! Nebudem sa správať podľa niečích predstáv, len preto, že si to niekto takto praje. Ja som ja. A tak ako mám právo mať pravdu, mám právo i mýliť sa! Tak to prosím rešpektujte. Ďakujem. A prajem pekný deň.
