Novoročné (seba)klamanie

Autor: Michala Guľasová | 23.1.2017 o 14:54 | Karma článku: 10,04 | Prečítané:  5341x

Väčšina z nás si s príchodom nového roka dáva sľuby, že sa v novom roku zmenia. Prekopeme životosprávu, prestaneme fajčiť, začneme poctivo pracovať na kondičke, budeme sa viac stretávať s priateľmi, menej hnevať so susedmi.

Nájdeme si lepšiu prácu, budeme myslieť optimisticky, nebudeme sa trápiť nad maličkosťami...

Ja si žiadne novoročné sľuby nedávam. Prečo? Príde mi to ako klamanie samej seba. Nestojím pred zrkadlom, nepozerám sa na seba s odhodlaným výrazom a sveto-svete sa nepresviedčam, že keď sa zobudím po silvestrovskej noci, všetko zmením k lepšiemu! Jediná a prvá novoročná zmena je bolesť hlavy. Tú zvyčajne ráno nemávam. J

Posilvestrovské ráno je pre mňa ako každé iné. Nechce sa mi vstať z postele, keď vystrčím nohu spod paplóna, je mi zima. Neviem sa prebrať ešte hodnú chvíľu. S napoly stiahnutými ponožkami pod pätou sa šuchtám do kuchyne. Rovnaké ráno ako 365 rán pred ním. Nikdy som nemala pocit, že som sa zobudila ako nový človek, lepší, viac odhodlaná skôr vstať a cvičiť, či večer po práci ísť si zabehať bez toho, aby som to najprv neohundrala. Vždy som sa zobudila strapatá, s čudnou pachuťou v puse, možno trochu dezorientovaná. Asi som chvíľu bola optimistickejšia – áno, DNES je TO ráno, kedy začnem so zmenou, no tento optimizmus mi dlho nevydrží...

Ráno bez záväzkov

Prišiel nový rok a s ním nový začiatok, nová šanca niečo (najlepšie všetko) zmeniť a začať si plniť sľuby, ktoré som dala sebe a svetu. Možno som mala niekoľkokrát chuť naozaj začať nový život. Toto moje odhodlanie trvalo do chvíle, kým môj život opäť nenabral rutinné tempo. Ranný budík – práca, obed s kolegami, opäť pracovný kolotoč, večer príchod domov s natiahnutými rukami od nákupných tašiek, v hlave prievan – a sľub o relaxačnom večernom klusaní po lese podvedome usilovne zatláčam do úzadia. Žiadne uvádzanie novoročných sľubov do praxe sa nekonalo. A zo skúseností viem, že ani konať nebude.

Je veľmi jednoduché sľúbiť si, že sa úderom polnoci zmením. ALE je to dosť nereálne. Veď nie som popoluška, že sa s úderom hodín o polnoci zmením na nepoznanie. Človek sa nemôže v toľkých veciach zmeniť zo dňa na deň. Nie je to prirodzené. Nejde o to, nesnažiť sa byť lepším človekom, vzdelávať sa, zlepšovať, sebapoznávať. To by sme mali celý život, pokiaľ chceme byť so sebou spokojní. Je to ale beh na dlhé trate. Nebude zo mňa lepší človek (a múdrejší a skúsenejší a odvážnejší a sebavedomejší) z večera do rána.

Môžem sa vydať na cestu, počas ktorej sa naučím mnoho vecí o sebe, začnem si plniť sny, chodiť konečne na kurz taliančiny, častejšie skypovať kamoške do Nemecka, venovať sa maľovaniu a joge. A na to, aby som začala tento „proces premeny“,  predsa nepotrebujem Nový rok.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odsúdili prvých exministrov. Za nástenku dostali dlhoročné tresty Janušek a Štefanov

Exministri výstavby za SNS budú jediní odsúdení za kauzu nástenkový tender.

KOMENTÁRE

Rusi majú radi teplo. Moja žena spí v ponožkách

Marc Bennetts je jedným z top pozorovateľov ruskej reality.


Už ste čítali?