Kráčam do práce. Sklopeným zrakom sondujem chodník pred sebou, aby som si nevyvrtla členok, keďže pod pätou mám iba 8 centimetrovú ihličku a vzduch. Spoza mňa sa vyrúti žena s ešte vyššími opätkami na nohách, mobilom pri uchu, kabelkou a notebookom. Bezmyšlienkovito, alebo skôr myšlienkami ide, si kliesni cestu davom, ktorý sa vyvalil z električky číslo 6.
Dvihnem hlavu, nastavím tvár rannému slnku, vstrebávam energiu. Môj zrak pritiahne niečo červené. Na kope hliny pri chodníku vyrástli červené kvety – vlčie maky. Nádherné, jednoduché, provokatívne, sýtočervené lupene lákajú k pohladeniu.
,Keby som aj ja bola vlčí mak,' povzdychla som si. Vlčie maky rastú na poliach, pri okrajoch ciest. Sú viditeľné už z diaľky. Nerastú obklopené ďalšími kvetmi. Netvoria súvislý koberec z kvetov, ktoré by mohli byť dokonalým námetom pre maliarov.
Vlčí mak ide proti prúdu. Neriadi sa pravidlami, kde rásť, či osamote, či v skupine, v tieni alebo na slnku. Kiežby som aj ja bola vlčím makom. Neunášal by ma prúd znudených a znechutených bytostí smerujúcich do svojich pracovných chlievikov, kde si musia odsedieť poslušne 8 hodín, prehodiť s kolegami niekoľko zdvorilostných fráz, aby sa o nich nepovedalo, že sú divní.
Ako vlčí mak by som si rástla hoci aj na tej zarastenej kope hliny, uprostred staveniska, ktorú každý prehliada. Sledovala by som svet okolo, bez potreby niekam sa ponáhľať, plniť „zoznam povinností“, ktorý si sami vytvárame a neustále dopĺňame. Dvihla by som lupene k slnku a nechala sa ním hladkať.
Ostávam však jednou z tých bytostí, ktoré sa ráno so sklonenou hlavou ponáhľajú do chlievika. Aspoň úsmevom bojovať proti jednotvárnosti a rutine. Bytosti okolo na môj úsmev nereagujú. Ak si ho aj niekto všimne, tvári sa prekvapene – ,Ona sa usmieva?' Veď ide do práce. Strávi medzi sklenenými stenami tretinu dňa. Má toľko povinností, ktoré sa na ňu zvalia, ešte len ráno vstane z postele. Ona sa usmieva? Stále sa usmieva?!'
Chcem byť vlčím makom. Nemo počúvať o tom, čo všetko človek musí, môže, nesmie. Chcem byť vlčím makom. Rásť kdesi v poli. Nepočuť ponosy bytostí, nevidieť ich zhon a beznádej. Robiť radosť tým, ktorí ešte vidia krásu okolo seba a vedia sa tešiť.