Krútim si tak spokojne po hrádzi, po ľavej strane potok, po pravej vysoké stromy vrhajúce na chodník príjemný tieň. Lepšie zaostrím na chodník pred seba a tam palička, ktorá sa hýbe. Keď mi došlo, že je to had, krvi by sa vo mne nedorezal. V zlomku sekundy, kým som vymýšľala stratégiu, ako ho obísť a nespanikáriť, to našťastie vyriešil za mňa a odplazil sa do trávy. Od tej chvíle som z chodníka nespustila oči.
Pri každom spadnutom konáriku som predpokladala, že sa pohne a z nevinnej vetvičky sa stane plaziaca sa nočná mora. Popri spomínanom chodníku hrôzy sa veľmi často z trávy ozýval šuchot. Keďže som nechcela stratiť zdravý rozum, navrávala som si, že to isto nie sú hady. Tie predsa nemajú nohy, takže nemôžu šušťať. V tom lepšom prípade to boli iba jašterice, ktorých sa nebojím – lebo majú nohy! V tom horšom to bol had alebo iné, v tej chvíli bližšie nešpecifikované stvorenie.
Afidiofóbia
Neznášam hady. Nemôžem sa na ne ani pozerať. Predstava, že by som sa mala nejakého dotknúť, nepripadá do úvahy. Škaredé stvorenia bez nôh, plaziace sa po bruchu - katastrofa. Asi tie chýbajúce nohy mi vadia najviac, aj keď s nimi by aj tak nevyzerali k svetu. Asi som afidiofobička – vraj mám chorobný strach z hadov. Aj keď si myslím, že až fóbia to zase nie je. Nepanikárim, nejačím, nezačnem dupať nohami, keď nejakého vidím. Síce stuhnem, ale môj mozog vymýšľa únikový plán. Takže je to skôr na vysoko vybičovaný strach. Možno sa touto vetou snažím iba nepripustiť, že som na tom až tak zle.
Chce to len odvahu
Spolu s tohtoročnou sezónou bicyklovania, turistiky a prechádzok v prírode, začala, zdá sa, aj sezóna letnej aktivity hadov. Okrem sladkých müsli tyčiniek a vody si tak do batôžteka budem musieť pribaliť aj niekoľko kíl odvahy, aby som sa do hadieho rajóna vôbec odvážila vstúpiť. Letu zdar!