Hľadanie práce - staronový šport Slovákov – 1.časť

Autor: Michala Guľasová | 17.3.2016 o 11:51 | (upravené 17.3.2016 o 13:18) Karma článku: 3,61 | Prečítané:  772x

Vysokoškoláci v posledných ročníkoch robia veľa preto, aby s diplomom v ruke už mali prácu v jednej z veľkých, najlepšie medzinárodných firiem, v ktorej budú oslňovať svojimi teoretickými vedomosťami zo školských lavíc. 

Je ale toto skutočná budúcnosť všetkých tých tisícok vysokoškolákov, ktorých slovenské vysoké školstvo každoročne vyprodukuje?

Nie všetci ale majú toľko šťastia, aby už počas štúdia hoci len brigádovali v odbore, ktorý študujú. Aj keď sa vám napokon podarí zamestnať, len v málo prípadoch je to v oblasti, ktorú ste vyštudovali alebo vás baví.

Prax neprax

Najmä študenti na vysokých školách na východ od hlavného mesta majú často problém nájsť si prax vôbec na privyrobenie, aby odľahčili rodičovský rozpočet. Nehovoriac o tom, že často je to práca za pokladňou v hypermarketoch, prípadne otrokárska práca niekde v malej súkromnej firme, ktorej meno nič nehovorí ani obyvateľom mesta, kde firma podniká. Najčastejšie pustia študentov k vypisovaniu papierov, behaniu po úradoch, vypisovaniu obálok. Čiže administratíva, papierovačky, pomocné práce. Aj túto prácu ale mnoho zo študentov považuje za akú takú skúsenosť a vstup do pracovného života.

Aj po niekoľkých rokoch, ak si už aj myslíte, že máte na to, získať lepšiu prácu, stretávate sa s otázkou personalistov na pohovore: „Toto je celá prax, čo máte?“

 

Rady personalistov

Rád od skúsených personalistov je na internete asi stokrát viac ako mám pieh na zadku.  Háčik je v tom, že všetky tieto rady sú zaručené - a navzájom si často odporujú.

1.Poslať CV s fotkou alebo bez nej? Má zaujať výzor alebo skúsenosti, ktoré som v životopise uviedla? Na tomto sa nevedia personalisti akosi zhodnúť.

2.Uviesť aj elementárne skúsenosti pri pozícii, kde by sa nám to malo rátať ako plus alebo iba dlhotrvajúce pracovné skúsenosti (ktoré nemám)? Odborníci radia uvádzať aj brigády, ktoré majú s pozíciou, na ktorú CV posielame, aspoň niečo spoločné. Nie vždy je to ale možné.

3. Takmer kľúčovou otázkou je, či mám poslať motivačný list aj tam, kde ho vyslovene nežiadajú? Pretože ako píšu múdre články, že personalisti sa vášmu životopisu venujú maximálne niekoľko minút (...) – z toho zákonite vyvstáva otázka, či je vôbec potrebné posielať motivačný list aj v prípade, že sa to od uchádzača vyžaduje. (Pozn.autora: nie každému trvá napísanie motivačného listu niekoľko minút, čiže iba prepísať hlavičku. Ak si naozaj dávam záležať na tom, aby bol takýto list písaný na mieru danej pozícii a firme, často sa stáva, že ho píšem aj dva dni. Takže keď čítam tieto vyjadrenia odborníkov personalistov, ako dlho sa „zdržia“ čítaním ML, ak vôbec, mám pocit premrhaného a strateného času na niečo, čo mi aj tak nepomôže.)

4.Uviesť či neuviesť adresu a vek? Opäť sa opriem o článok z kariérnej poradne. Istá slečna odstránila zo životopisu svoju korešpondenčnú adresu a do týždňa sa zúčastnila niekoľkých pracovných pohovorov. Hádam, že chcela pracovať v hlavnom meste, no trvalý pobyt mala inde. Je smutné, keď sa nemôžem priznať k miestu, kde som sa narodila, vyrastala a študovala. Na druhej strane, keby mal byť toto posledný spôsob, ako by si personalista môj CV všimol, tiež by som to urobila.

Zamyslela som sa aj pri názore, že v časti s osobnými údajmi by sme nemali uvádzať svoj vek. Keby som nepriložila fotografiu, podľa čoho by personalista vedel, či ma chce spoznať a porozprávať sa so mnou osobne? Pretože keď si prečítate desať inzerátov, všade hľadajú mladých a dynamických ľudí, do mladého kolektívu, kde je super neformálna a rodinná atmosféra. Tieto slová však v mladých ľuďoch s menej ako 30-ročnými skúsenosťami vyvolávajú klamlivý pocit, že majú šancu uspieť a nájsť si super prácu.

Keď som sa pýtala bývalých spolužiačok, ktoré žijú a pracujú za hranicami, na to, ako vyzerá ich motivačný list a CV, povedali mi, že síce uvádzajú svoju adresu a pohlavie (pretože v multikulturálnych mestách človek podľa mena často netuší, či ide o muža alebo ženu), ale nikde neuvádzajú svoj vek. Pokiaľ splníte požiadavky zamestnávateľa, je mu v podstate jedno, či máte 20 alebo 50 rokov. Minimálne teda odpadá diskriminácia na základe veku.

 

Príklad: Uchádzam sa o prácu asistentky na obchodnom oddelení vo firme, kde chcú mladého energického človeka, so skúsenosťami asistentky, odolného voči stresu, flexibilného s ochotou učiť sa nové veci. Posielam životopis bez fotografie, bez adresy a bez uvedenia veku. Telefonicky ma pozvú na osobný pohovor. Super. V dohodnutom čase sa ohlásim na firemnej recepcii. Prvý pohľad personalistu po potrasení si rukami mi naznačí, že čakal niekoho iného. Ale koho?

Po usadení sa ma opýta na skúsenosti, kde som pracovala, ako dlho. Nenápadne vyzvedá: „Ste Bratislavčanka? Pretože bude nutné raz za pol roka niekam autom niečo odviesť.“ Neveriacky sa na neho pozriem, či to myslí vážne. „Ste slobodná?“ Otázka ma nemilo prekvapila, preto odpovedám podľa rád skúsených odborníkov: „Na túto otázku nebudem reagovať.“ Z čoho je už aj tak dosť zrejmé, že nie som. Výraz na tvári pýtajúceho sa hovorí za všetko. Nevzdáva sa a pokračuje: „Plánujete si v blízkej budúcnosti založiť rodinu?“ Pýtam sa ho, čo myslí pod pojmom ,blízka budúcnosť’? Ako vzápätí zisťujem, že ani táto otázka nebola správna. Pretože blízka budúcnosť je dosť relatívny pojem, vysvetlím, že rodinu by som si chcela, ale neviem povedať či o 2, 3 alebo viac rokov. Moja odpoveď ho evidentne nepotešila. S potešeným úškrnom na tvári čosi čarbe na papier.

Je mi viac ako jasné, že to nikam nevedie. Zo slušnosti čakám, kedy toto trápne stretnutie ukončí. Prichádza moja obľúbená časť pohovoru – pýtajte sa, čo chcete o nás vedieť, čo vám nie je jasné. Keďže webová stránka firmy je dosť neprehľadná, poprosím ho, nech sa za firmu pochváli s jej najväčšími doterajšími úspechmi. Aké má firma ciele na najbližšie 3 roky? Čo on (personalista) považuje za prednosti firmy? Ako presne bude vyzerať denný plán práce na pozíciu, o ktorú sa uchádzam? V danej chvíli mám navrch ja. Nechcela som byť škodoradostná, len som chcela vedieť, či sa aj on pripravil na pohovor a ukázala (na radu personalistov), že sa o danú firmu a ponúkanú prácu naozaj zaujímam. Nepripravil sa. Habkal ako malý chlapec snažiaci sa vymyslieť výhovorku, prečo zbil spolužiaka. Nemalo zmysel trápiť ho ďalšími otázkami. Potrasením ruky sme sa rozlúčili s prísľubom, že sa mi ozve do dvoch dní, ako som na pohovore obstála. Nikdy sa mi nikto neozval.

pokračovanie michalagulasova.blog.sme.sk/c/409073/hladanie-prace-staronovy-sport-slovakov-2-cast.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?